Formačné stretnutie / Kristus v katolíckej škole

Kongregácia pre katolícku výchovu v dokumente Katolícka škola (1977) hovorí o troch aspektoch osobitosti katolíckej školy:

1. Kristocentrizmus vzťahu ku skutočnosti. Školu robí katolíckou pravý kresťanský vzťah ku skutočnosti, ktorého stredobodom je Ježiš Kristus (Katolícka škola, 33).
2. Účasť všetkých členov na kresťanskom svetonázore. Škola sa stáva katolíckou práve tým, že všetci členovia školského spoločenstva – aj keď v rozličnej miere – majú výraznú účasť na kresťanskom svetonázore, takže zásady evanjelia sú pre nich pravidlami výchovy, vnútornou motiváciou a konečným cieľom (Katolícka škola, 34).
3. Výchova celého človeka. Katolícka škola sa takto vedome podujíma na výchovu celého človeka, lebo v Kristovi, dokonalom človeku, dosahujú všetky ľudské hodnoty svoju plnosť a teda i harmonickú jednotu. V tomto spočíva katolícka črta školy (Katolícka škola, 35).

S tretím bodom pomerne dobre korešponduje cieľ výchovy a vzdelávania, ako ho charakterizuje aktuálny školský zákon (Zákon 245/2008 Z.z.)

Štát hovorí, že cieľom výchovy a vzdelávania je umožniť dieťaťu alebo žiakovi získať vzdelanie, a kompetencie, ovládať anglický jazyk a aspoň jeden ďalší cudzí jazyk, naučiť sa identifikovať a analyzovať problémy, navrhovať ich riešenia a vedieť ich riešiť, rozvíjať zručnosti, schopnosti a poznatky a pracovať s nimi, posilňovať úctu k rodičom a ostatným osobám, ku kultúrnym a národným hodnotám a tradíciám štátu, získať a posilňovať úctu k ľudským právam a základným slobodám, pripraviť sa na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti, naučiť sa rozvíjať a kultivovať svoju osobnosť, kontrolovať a regulovať svoje správanie, starať sa a chrániť svoje zdravie vrátane zdravej výživy a životné prostredie a rešpektovať všeľudské etické hodnoty, získať všetky informácie o právach dieťaťa a spôsobilosť na ich uplatňovanie (Školský zákon 245/2008, § 4, skrátené).

Hoci je cieľ pomerne vyšperkovaný, je jasné, že takto nie je a nemôže byť charakterizovaný vyčerpávajúcim spôsobom. Zoznam by musel byť nekonečný. Prístup Cirkvi je iný. Žiak samozrejme je a musí byť v centre našej pozornosti a všetko vyššie menované je naším cieľom. Ale nie je a nemôže byť „stredom nášho vesmíru“.

V staroveku boli ľudia na základe pozorovania prírody dospeli k poznaniu, že okolo zeme obieha slnko a mesiac a na nebeskej klenbe sú zavesené hviezdy, ktoré ju v noci osvetľujú. Zem ako stredobod vesmíru, to je niečo, čo veľmi dobre zapadalo do koncepcie hlavných helenistických filozofických prúdov.

Už v stredoveku ľudia prišli na to, že to celé bude asi inak, no až Kopernikovi sa podarilo presvedčiť ľudstvo, centrom vesmíru je slnko a všetko sa krúti okolo neho. Hovoríme tomu koperníkovský obrat. Kresťanom sa taký model páčil, lebo slnko je oddávna symbolom pre Krista, stačí si spomenúť na Jánov prológ alebo na Vianoce. Ale keďže Kopernikov heliocentrizmus odporoval dovtedajším vedeckým poznatkom, Kopernik sa musel veľmi snažiť, aby dokázal, že má pravdu. Podarilo sa mu to za cenu veľkého utrpenia, námah a prenasledovania. A to napriek tomu, že ani on nemal pravdu, dnes totiž vieme, že ani slnko nie stredom vesmíru.

Žiak ako stred vesmíru výchovy a vzdelávania, okolo ktorého sa všetko krúti a všetko slúži jeho potrebám, takto by sme mohli charakterizovať koncepciu výchovy a vzdelávania v zmysle vyššie zmieneného zákona. Upozorňujem, že toto prirovnanie je veľmi zjednodušujúce a jeho zmyslom tejto úvahy nie je podrobiť koncepciu kritike. Ide mi len o to, aby sme lepšie pochopili katolícky koncept.

Katolícka škola uprednostňuje inú schému, Kristocentrickú. V zmysle nášho obrazu je žiak jednou z planét, ale všetko sa krúti a obieha okolo slnka, ktorým je Kristus. Na cieľoch výchovy a vzdelávania to nemení nič, slnečné lúče hrejú rovnako či obieha slnko okolo zeme, alebo zem okolo slnka.

Vlastne niečo sa zmení. Totiž zistíme, že slnko je oveľa väčšie.

Vo výchovnom pláne katolíckej školy predstavuje Kristus základ: zjavuje a rozvíja nový zmysel existencie a život človeka premieňa tým, že ho uschopňuje žiť božským spôsobom, čiže myslieť, chcieť i konať v duchu evanjelia a vytvoriť si z blahoslavenstiev normu pre život. (Katolícka škola, 34)

Kristus je učiteľom, tým, kto premieňa človeka a zároveň je sám vzorom premeny človeka v skutočného človeka.

1. Ježiš je učiteľ. Kristus je základom výchovného plánu katolíckej školy, pretože on, ako správny učiteľ, zjavuje (v pedagogickej terminológii by sme mohli povedať odkrýva, prezentuje, predstavuje, dáva spoznať…) človeku nový zmysel existencie a zároveň ho rozvíja.

2. Ježiš premieňa a uschopňuje. Výchovný projekt katolíckej školy však počíta aj s Ježišom, ktorého moc presahuje naše schopnosti. Kristus má moc človeka premieňať a robiť schopným života, ktorý presahuje jeho prirodzené danosti. Nemyslia sa tým žiadne nadľudské schopnosti alebo kvality. Kongregácia pre katolícku výchovu približuje, že má na mysli: Schopnosť myslieť, chcieť i konať v duchu evanjelia a vytvoriť si z blahoslavenstiev normu pre život.

Toto je na jednej strane veľmi oslobodzujúce, pretože to znamená, že nemusíme všetko dosiahnuť vlastnými silami. A na druhej strane je to bohatstvo, ktoré iné školy nemajú. Katolícka škola má okrem svojich prirodzených možností aj niekoho, kto nadprirodzeným spôsobom žiakov premieňa a uschopňuje.

3. Ježiš je vzor. Do tretice je výchovný projekt katolíckej školy výnimočný tým, že Ježiš je v ňom vzorom, ideálom, ktorý napodobňujeme.

Ježiš Kristus povyšuje a zošľachťuje človeka, dáva hodnotu jeho existencii a je vzor a príklad takého života, aký katolícka škola odporúča mládeži. (Katolícka škola, 35)

Ako urobiť z Krista stred vašej školy? Tak, že ho urobíte najprv stredom svojho vlastného života. Započúvajme sa do Jánovho vyznania.

Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. (Jn 1,3-5.9-12)